V prírode je, okrem množstva iných, aj jeden krásny moment, kedy – ako sa hovorí - životná Sila „ustupuje“ a ukladá sa na spánok, do „úzadia“... Včelí bzukot utícha, vtáctvo odlieta, stromy a kroviny vťahujú životnú silu do koreňov, ovečky a kozeny budú viac v maštaliach ako na lúke... Ale je to naozaj tak, že životná energia jeseňou a zimou „slabne“, či sa dokonca stráca? Mám pocit, že sa to dá prirovnať k dychu – predsa bez výdychu nemôže byť nádych a naopak... A tak by možno aj nám, ľuďom, prospelo odpozerať tento prírodný moment, poučiť sa z neho – možno práve cez ten dych ísť do Seba, do svojho vnútra, ponoriť sa do Sily z ktorej všetko a všetci pochádzame. Dlhé, tmavé večery sú na to ako stvorené.
/“Tma je len spôsob, ako nájsť cestu ku Svetlu“/
A možno budeme na jar prekvapený, ak sa nám podarí urobiť hlboký „jesenný a zimný výdych" ako nám v novom Svetle zachutí "jarný a letný nádych“...