Pozvanie...
Poznal som pred pár rokmi jednu staršiu, dobrosrdečnú a láskavú ženu, ktorá sa veľmi tešila tomu, že mohla v centre veľkého mesta opatrovať mačičky. V malom, jednoizbovom byte na poschodí, kde jediný výbeh pre zviera bol dvor o veľkosti pár metrov štvorcových... Ich spolužitie však, i napriek týmto zdanlivo nepriaznivým „vonkajším“ podmienkam, bolo obojstranne veľmi láskyplné a spokojné. Určite aj vy poznáte mnohých takých ľudí, alebo dokonca sami ste v takejto pozícii. Možno človeka hneď napadne – „načo v takom malom priestore mať zviera,.... nie je to „týranie“ mať mačku v byte bez možnosti výbehu...?.... a podobne“.
Po vlastných skúsenostiach s opaterou zvierat /hoci v iných podmienkach/ mám pocit, že vôbec nezáleží , alebo len veľmi málo, na tzv. vonkajších podmienkach. Miera harmonického vzťahu – a to nielen medzi človekom a zvieraťom – je v kvalite vnútorných hodnôt ako sú napríklad porozumenie, tolerancia, veľkorysosť – štedrosť... Niekto povie – „ a kde je láska ...?“
Láska bez tých spomenutých vlastností /porozumenie, tolerancia, veľkorysosť..../ je „len“ pominuteľný zvyk ... Napr. na vianoce kúpime deťom z „lásky“ psíka, ale už na Troch kráľov je v útulku či na ulici... Pri porozumení a tolerancii sa človek môže naučiť vciťovať do iného živého tvora a potom sa s ním aj určitým spôsobom vnútorne stotožní ..
Plne s vami súhlasím, že tieto vlastnosti sa doteraz akosi „nenosili“ – nesúviseli s touto dobou „bojovania o prežitie“ či už v ekonomike, politike, náboženstvách....
Doba sa však mení a mení sa aj ľudské vedomie – možno ten príbeh mojej dobrej priateľky je malé pozvanie do nového ľudského vedomia aj pre tých, čo si toto prečítali...